ČO SVET JE?

Pred pár dňami som navštívila veľmi zaujímavú výstavu o jedle, ktorá prebieha v neďalekom Schloss Hofe a o kúsok ďalej aj v zámku Niederweiden. Každá z nich však poníma pojem jedlo trošku inak.

Ako už názov výstavy napovedá, význam je dvojzmyselný. Skrýva sa v ňom názor nielen na to, čo je svet, ale aj na to, čo tento svet konzumuje. Ako vyzeralo naše jedlo kedysi, ako vyzerá teraz a ako bude možno vyzerať v budúcnosti. A nielen jedlo, ale aj všetko, čo s ním súvisí. Výstava je trojročná, každý rok sa bude venovať inej problematike týkajúcej sa našich tanierov. Počas nasledujúcich troch rokov sa vďaka tejto unikátnej výstave dozviete, aký pestrý a zaujímavý je svet jedla. Tento rok sa celá „trilógia“ začína, takže ak ste Monk a máte radi veci pekne po poriadku, ideálny čas ju navštíviť. V aktuálnom prvom ročníku výstava nesie podtitul Zo zeme na stôl. Takže ako možno tušiť, výstava vás prevedie dlhou cestou od pestovania a zberu úrody až po priemyselné, ale i domáce spracovanie dopestovaných potravín.

Upozornenie: V zámku Schloss Hof je zakázané fotiť, takže fotky sú len z prostredia, kde sa mohlo fotiť. Nechcela som porušiť autorské práva vystavovateľov.

Ak sa obávate jazykovej bariéry, nemusíte mať strach. Výstava je trojjazyčná. Nielen sprievodcovia, ale i všetky texty na paneloch a v brožúrach sú v slovenčine, v angličtine a v nemčine. Ak rozmýšľate, či by táto výstava bola vhodná aj pre deti, tak hovorím jednoznačné ÁNO. Verte, že deti (a aj dospelí) sa tu veľa dozvedia, navyše veľmi príjemnou, „bezbolestnou“ formou. Ale poďme na to postupne…

Čo všetko vás na tejto výstave čaká?

Okrem krásneho barokového prostredia sa vďaka tejto interaktívnej výstave veľa naučíte o potravinách. Verím, že nie všetky veci budú pre vás novinkou, niektoré však stoja na zamyslenie. To, čo sa nám dostáva na tanier zväčša pochádza zo zeme. I mäso úzko súvisí so zemou, veď dobytok sa pasie na pastvinách, hydina behá po dvore, prasiatka konzumujú zemiaky… Teda aspoň tak by to malo vyzerať, také sú naše predstavy z detstva. Okrem prirodzených metód poľnohospodárstva človek začal zvyšovať produkciu aj umelo – začali sa používať umelé hnojivá, či génová manipulácia. Pred samotným zámkom vás čaká kocka, cez ktorú treba prejsť ako cez tunel. Práve tu nazriete do hlbín zeme.

Prechod od lovu a zberu k poľnohospodárstvu znamenal začiatok našej dnešnej výroby potravín. Človek začal to, čo dopestoval a dochoval upravovať, začal používať oheň, ľad, kvasenie, či mletie. Vedeli ste, že kvasenie je tisícky rokov stará metóda uchovávania potravín? Len vďaka nej dnes existujú typické jedlá a nápoje (kvasená kapusta, mliečne výrobky, pivo, víno, či rybacia omáčka). Kvasinky a huby pri kvasení menia prostredie, v ktorom sa nachádzajú, vo svoj prospech, vznikne tak kyslé prostredie, ktoré je pre mikroorganizmy neprípustné. Vďaka tomu si potraviny nielen udržia dlhšiu trvanlivosť, ale sú i prospešné pre naše zdravie a chuťovo jedinečné.

Ďalším spôsobom, ako uchovávať napríklad mlieko, je pasterizácia. Vďaka interaktívnemu “teplomeru” sa dozviete, ako sa zo surového mlieka stane čerstvé, či trvanlivé mlieko. Uvidíte, ako sa bude meniť obsah zložiek, čím viac zahrievané, tým menej mikroorganizmov, ale i vitamínov sa v ňom nachádza. Táto aktivitka bude baviť nielen deti…

I ryby nájdete na výstave, aj keď priamo nesúvisia so zemou. Zaujímavo je stvárnený proces výroby rybích prstov. Ako vlastne vznikli obľúbené, ale i zatracované rybie prsty? Ako sa dostali ryby z mora až k nám? Na výstavných paneloch nájdete grafickú ilustráciu – najskôr sa zdokonalili vozne, ktoré boli vybavené mraziacimi kabínami, teda mrazený tovar sa mohol prepravovať na dlhšie trasy. Zlepšila sa technika lovu rýb, zdokonalili sa siete a zvýšil sa počet ulovených rýb. Pomocou veľkých mraziarenských kontajnerov mohli rybári mraziť ryby už na mori. Potom prišla vojna a vojakom bolo potrebné zabezpečiť trvanlivú stravu a hotové výrobky. V dôsledku vojny bol nedostatok mäsa a tak ľudia siahali po alternatíve na získavanie bielkovín – po rybách. Po vojne sa všetko zmenilo. Ženy, predtým domáce gazdinky, ktorých hlavná úloha bola starať sa o domácnosť a hladné krky, museli nastúpiť do práce, takže čoraz väčšej obľube sa začali tešiť hotové výrobky a konzervy. Ryby sa v tom čase predávali v nezaujímavých veľkých blokoch, a tak sa nepredávali. Vymysleli sa teda dnešné rybie prsty, odkostené a vyčistené ryby obalené v trojobale tak, ako ich poznáme dnes.

Máte radi čokoládu? A zamýšľali ste sa niekedy nad tým, koľko zo zaplatenej sumy vlastne ide producentom kakaa? Na výstave nájdete tabličku čokolády rozelenú podľa toho, koľko percent zhltne ten ktorý článok od kakaového bôbu až na náš stôl. Prezradím len, že producentovi kakaa, teda tomu, bez ktorého by žiadna čokoláda nebola, ide len 6,6% zo sumy, za ktorú si čokoládu kupujeme. Zvyšok platíme spracovateľom (7,6%), výrobcom (35,2%), doprave (6,3%), či maloobchodu (44,2%)… Podobne je to aj s kávou.

fotografie zo zámku Niederweiden – Poľovnícka kuchyňa

Keď sme už pri tom, na výstave nájdete aj veľkú a prehľadnú tabuľu najväčších potravinových koncernov a ich dcérskych firiem. Tak sa vlastne dozviete, ku komu patrí tá malá nenápadná značka džúsov alebo umelé mlieko pre bábätká. Pretože značky hýbu svetom a potravinový biznis je veľmi lukratívny…

Veľmi sa mi páčil aj panel s časovou osou a technickými novinkami. Vedeli ste, že sladené kondenzované mlieko je tu už od roku 1856 a sušené mlieko od 1867? Kečup vynašiel Henry John Heinz z USA v roku 1878, sáčkovú polievku tu máme od roku 1873, instatnú kávu od 1890 z Nového Zélandu, prášok do pečiva od 1893 vďaka Augustovi Oetkerovi, čajové vrecúško z pergamenového papiera bez chuti od 1929 a obľúbené gumové medvedíky od 1922? Na výstave týchto “noviniek” nájdete oveľa viac…

Éčka – toľko diskutované a zatracované – no nie všetky sú pre naše zdravie škodlivé. Poznáte E120? Karmín sa získava zo samičiek červca nopálového. Na jedno kilo je potrebné asi 100 000 ks hmyzu. Nájdete ho najmä v červených výrobkoch – ovocné jogurty, ovocné sirupy, nepravý losos, koktejlové čerešne. Spôsobuje hyperaktivitu, takže ak nechcete jesť červíky a mať po nich naspídované deti, tomuto éčku sa určite oblúkom vyhnite. Na výstave sa dozviete aj o iných éčkach a ako píšem, nie všetky sú škodlivé.

Oranžérie v Schloss Hofe, neuveriteľná vôňa

Zamýšľali ste sa niekedy nad tým, čo budeme jesť v budúcnosti? Počet ľudí stále stúpa a už teraz sú niektoré krajiny postihnuté hladom. Kedysi bola predstava, že jedlo budúcnosti budú malé tabletky, ktoré človek jednoducho prehltne a bude sýty. Zistilo sa však, že nie je možné vtesnať celý potrebný energetický príjem do jednej malej tabletky. Ak by sme chceli prijať priemerne 2000 kcal, museli by sme prehltnúť stovky tabliet, aby sme telo dokázali zásobiť potrebnými živinami. Môj osobný pohľad na vec je ten, že je to len dobre. Prečo by sme mali hltať tabletky bez chuti, keď si môžeme jedlo vychutnať všetkými zmyslami? Vôňou, očami a chuťou? A práve o zmysloch je ďalšia časť výstavy, ktorá je umiestnená len pár minút od Schloss Hofu v neďalekom zámku Niederweiden. Celá táto výstava sa zameriava na naše zmysly – na to, ako človek očami vníma jedlo, farby. Čo si predstavíte pod pojmom “sladké”? Niekto hnedú (čokoláda), niekto červenú (jahody). Pravdou je, že väčšina ľudí inklinuje k odtieňom červenej – červená, ružová, či oranžová. Teda človek má zafixované určité predstavy a chute. Veľmi sa mi páčila miestnosť, ktorá bola zameraná na hmat. Ruku si strčíte do gumenej rukavice, ktorá vedie do neznáma – v kocke, do ktorej smeruje, musíte hmatom zistiť, v čom máte vlastne prsty. Nie je to ale nič nepríjemné, sú tam umiestnené napríklad gumové medvedíky, strúhanka, či džem.

fotografie zo zámku Niederweiden – Poľovnícka kuchyňa

Premýšľali ste niekedy nad tým, aké dôležité sú pri jedle zvuky? Akustickú stránku jedla si často neuvedomujeme, no dizajnéri potravín si dávajú záležať na všetkých našich zmysloch. Šuchotanie obalov, zvuk pri otváraní fľaše sektu, či detskej výživy.. Vedeli ste, že zvuk pri nalievaní minerálky do pohára zvyšuje smäd? Že balíček čipsov musí poriadne prasknúť, že jablko musí vydať ten typický zvuk po zahryznutí, párky musia počas jedenia dobre znieť a keksíky musia poriadne chrumkať? Veru, je to tak. A ešte aj toto má svoje pravidlá! Napríklad také keksy – mladšia generácia vyžaduje kekse, ktoré chrumkajú hlučne, starším vyhovuje krehký a jemný zvuk. Koncerny majú na to svoje grify – do “hlučnejšieho” keksíka pridajú viac tuku, ak má byť keksík tvrdší, pridajú viac celozrnnej múky. Na akustiku býva vo firmách aj samostatné oddelenie, ktoré má na starosti zvuky svojich produktov. V tejto miestnosti si svoje uši môžete aj vyskúšať – cez slúchadlá budete môcť počúvať zvuky jedál a tipnúť si, čo počujete.

O vôni a jedle nemusíme ani veľa hovoriť, je nám to asi všetko jasné. Ak jedlo nevonia pekne a príjemne, určite nás nikto nedonúti ho zjesť. V samostatnej miestnosti si opäť budete môct otestovať svoje zmysly – privoňať si a uhádnuť, čo sa za vôňou skrýva.

V ďalších miestnostiach na vás čakajú zaujímavé panely s informáciami o tom, ako jednotlivé náboženstvá majú rôzne názory na konzumáciu mäsa, či to, aké rôzne typy stravovania existujú (okrem raw, vegan až po flexitariánov, či peskateriánov). Môžete si vyskúšať aj svetelné stĺpy, ktoré kladú veľmi zaujímavé otázky o jedle a nútia nás zamyslieť sa, napr. Jedli by ste mäso, ak by ste zviera museli zabiť sami? alebo: Ovplyvňuje vaše náboženstvo vaše stravovacie návyky? Na otázku „Jedli by ste hmyz, aby ste znížili množstvo CO2 v atmosfére som však nemusela dlho hľadať odpoveď 😀

Mne sa výstava veľmi páčila a rozmýšľam nad tým, že by som na ňu cez letné prázdniny vzala aj moje deti. Fakt niekedy treba vidieť, aby sa človek zamyslel. Niekedy sa treba zamyslieť, aby sa človek pokúsil čosi zmeniť. Niekedy treba čosi zmeniť, aby sme boli šťastnejší… Verím, že môj článok vás inšpiroval natoľko, že sa na túto výstavu pôjdete pozrieť i vy. Prezradila som len zopár vecí, takže tam toho zažijete rozhodne oveľa viac. A ja sa teším na ďalší ročnik, ktorý bude mapovať cestu Od producenta ku konzumentovi. Tretí a záverečný rok výstavy bude klásť otázku: Čo zostane po jedle? Verím, že sa uvidíme na ďalších ročníkoch.